Bicykle na mieru vyrába ako jediný na Slovensku v Hradišti pod Vrátnom, sú z ocele
Bolo mi potešením spraviť rozhovor pre Dennik N.
Link na rozhovor
Bicykle na mieru vyrába ako jediný na Slovensku v Hradišti pod Vrátnom, sú z ocele
Bicykle vyrobené na mieru sa medzi slovenskými cyklistami objavujú výnimočne, napriek tomu slovenská značka takých bicyklov Arko Bici má vo svete vysokú reputáciu. Marek Parajka vyrába v Hradišti pod Vrátnom bicyklové rámy, ktoré sú na všetkých obývaných kontinentoch. Je to čisto ručná práca – kostra, vidlica, predstavec, nosiče a každý rám sa odlišujú geometriou, rozmermi, farbením, vybavením.
Marek Parajka sa od mladosti venuje bicyklom, neskôr pracoval v Írsku a Anglicku, po návrate na Slovensko robil v softvérových a počítačových korporáciách, ale stále sa popri tom venoval bicyklom a nakoniec vznikla jeho značka.
V obchodoch s bicyklami a v e-shopoch je zvyčajne toľko bicyklov, že je ťažké si vybrať. Prečo by si ľudia nemali kúpiť bicykel tam, ale nechať si ho vyrobiť na mieru?
Krásnym príkladom je Michael, môj klient z Viedne. Má neuveriteľne dlhé nohy, kratší trup a ruky proporčne dlhé k trupu. Nikdy nenašiel vyhovujúci bicykel, pretože masová produkcia počíta so štandardnou postavou cyklistu. Nedávno mi poslal fotky z Benátok, kam išiel na bicykli odo mňa. Bežne jazdia s kamarátmi naložení batožinou takéto dlhé trasy. Vyrobil som mu rám na mieru a v porovnaní s bežnými bicyklami pôsobí zvláštne – vysoký, krátky. Laicky by ste si hovorili, že na tom bicykli niečo nesedí, lenže jemu rám na mieru sadol tak, že ho miluje, a nakoniec som mu vyrábal ďalšie dva, má tri bicykle mojej značky.
Takže si dal vyrobiť bicykel na mieru aj preto, aby ho počas jazdy niečo nebolelo?
Pri jazdení na nevhodnom bicykli ľuďom môže stále niečo prekážať, môžu bolieť trapézy, dlane, krk, chrbát, veď to všetci dobre poznáme. Ja vyrobím rám presne pre váš zadok a môžete použiť štandardné rozmery komponentov, nebudete potrebovať príliš dlhý predstavec, dištančné krúžky na zdvihnutie riadidiel, dlhšiu sedlovku a tak ďalej. Klient sadá na takto vyrobený rám už s vopred jasnými rozmermi nastavenia bicykla. A potom je tu aj dôvod unikátnosti takto vyrobeného stroja.
Existujú hliníkové, oceľové, karbónové bicykle. Cyklista si môže vyberať, aké len chce. Vy robíte aké?
Používam legované ocele a v poslednej dekáde vyvinutý super materiál – austenitickú oceľ, čo je druh nereze. Oceľ je pružná, odolná a responzívna počas jazdenia. Vďaka chemickému zloženiu sa používaním kvalita tohto materiálu zlepšuje. Rúrky spájam metódou tvrdého spájkovania mosadzou alebo striebrom. Tak sa vyrábajú bicykle sto rokov, ale keďže je to veľmi prácna metóda hlavne pri opracovávaní spojov, v osemdesiatych rokoch 20. storočia sa inžinieri veľkých korporácií rozhodli nájsť spôsob na urýchlenie a zvýšenie efektivity pri výrobe bicyklov. Zistili, že môžu zvárať „tigom“, čo je zváranie argónom, pozvárali rám a hotovo, mohla ísť farba. Potom prišla doba hliníka, ktorý mal svoje špecifické nevýhody, a nakoniec prišiel karbón, čo trvá dodnes. Lenže karbón je ako vafľa.
Vafľa?
Alebo ako keby ste dali hrianku do hriankovača a ona o chvíľu vyskočí hotová. Vlákno, epoxid, potom tmelenie a brúsenie. Nie veľmi ekologické materiály a recyklácia nie je žiadna, ide to všetko na smetisko. Jazdil som na karbónových bicykloch, ale nevyhovovali mi.
Karbónové však asi majú medzi laikmi vysoký kredit a pretekári takisto používajú karbónové, hoci tam sa dá niekedy hovoriť o jednorazových bicykloch…
Medzi laikmi má vysoký kredit, lebo pozerajú, na čom jazdia pretekári. Je to logické. Značka a marketing s hlavou klienta zatočí. Najčastejší argument je, že karbón je ľahší, ale čo ďalej? Nič. Ak bicykel spadne alebo s ním niekde ťuknete, môže sa zlomiť, prasknúť a nemôžete s tým veľa robiť, nemôžete ho modifikovať, prerobiť. Na obranu uhlíka musím povedať, že prasknuté rámy sa dajú dnes opraviť, a to nalepovaním ďalších vrstiev cez prasklinu. Lenže keď príde na opravu alebo prelakovanie môj rám, rúrku môžem bezpečne vybrať a vymeniť za novú. Železo podlieha korózii a tento prípad je najčastejší problém, pre ktorý je potrebné vymeniť spodné časti rámu, čo sa deje pri rámoch starých viac ako dvadsať rokov pri zanedbanej ochrane dutín. Mal som pár opráv bicyklov z prímorských častí Európy, kde je agresívnejšia vlhkosť, takže pre tieto oblasti je ideálnym riešením na stavbu rámu nerez. Na rám môžem pridať rôzne návarky, napríklad ak by ste mali gravel a chcete z neho cestovateľský, tak z neho urobím cestovateľský, pripevním a odoberiem hocičo. Často vyrábam vidlice ako náhradu za pôvodné zo súpravy s rámom kupovaného z obchodu, pretože neposkytujú možnosti montáže bočnej batožiny, alebo nosiča. Alebo len cyklisti neveria karbónovým vidliciam pri zaťažení batožinou
Hmotnosť ocele je výrazne iná ako hmotnosť karbónu, pri jazde sa ľahší bicykel vyplatí, alebo nie?
Top karbónový rám je dnes asi jeden kilogram, vidlica je vždy vážená extra. So svojím oceľovým rámom sa dostanem na 1,9 kilogramu. To je úplne zanedbateľný rozdiel, pri jazde ho ani nepocítite. Na bicykel sa naložia dve-tri tašky, dve sedemdecové fľaše, posadíte naň svoje telo. Kde je potom výhoda karbónu, keď je len o 900 gramov ľahší? Cestný bicykel, ktorý som urobil pre seba a jazdím na ňom, váži 7,4 kilogramu, je z ocele, s hliníkovými komponentmi a to je hmotnosť na úrovni karbónových bicyklov. Ak mám na začiatku projektu od klienta zadanie, že to chce na váhu, pre mňa je to zohľadňujúci faktor. Rozumiem, že ľudia si chcú kúpiť niečo pekné, značkové, čo je úplne v poriadku, ale keď „zíde“ z linky rám na distribúciu hocijakej známej značky, jeho hodnota je 500 eur, preberú to marketing plus predajcovia a hop, cena 4 000 alebo 4 500 ako nič.
Ja dostanem zaplatené za svoju prácu, za to, čo vyrobím rukami.
Spomínali ste rakúskeho zákazníka Michaela, ktorý má netradične dlhé nohy. Jeho ste merali pred výrobou bicykla alebo on prišiel s hotovými parametrami, ako má bicykel vyzerať?
Keď v roku 2016 hľadal najlepší bicykel, vo Viedni bola firma, ktorá robí bike-fitting, meranie telesných proporcií. Nechal sa premerať a s výstupmi prišiel rovno za mnou, keďže sme sa v tom roku stretli na veľtrhu Wiener Fahrradschau, kde som vystavoval svoju prácu. Vyrobil som mu cestný bicykel a nakoniec som mu postavil aj cyklokrosový na jazdenie okolo Viedne a špičkový randonneur.
Čo je randonneur?
Cestovateľský bicykel, pochádza z francúzskeho cykloturizmu. Francúzi v tom majú obrovskú tradíciu, vyvinuli tento druh bicykla a dodnes jazdia cez Alpy na randonneuroch, ktoré sa vyrábali v šesťdesiatych rokoch, stále na nich majú napríklad aj rovnaké nosiče. Už vtedy dokázali vyšpičkovať rámy tak, že boli ľahké. Existovala súťaž Concours de machines, po slovensky Súboj strojov. Prvýkrát sa po dekádach v roku 2017 znovu konala a tam som nesmel chýbať. Bol to stret generácií – starších majstrov s novodobými výrobcami, neuveriteľný zážitok. Dodnes sa bicykle starých majstrov s 50 – 60 ročnými rámami predávajú za tisícky eur. Žiaľ, na Slovensku sme zákazkovú výrobu neposunuli ako alternatívu ku korporátnym značkám tak, ako napríklad v Česku. Po páde komunizmu sa tu rozbehla výroba, ale paralelne aj dovoz z Ázie. Len málo ľudí vie, že niečo ako ručná výroba rámu bicykla vôbec existuje. Ak sa hocikde dostanem k téme, čo robím, pre ľudí to znie avantgardne, skrátka bizár. Hoci vyrábam a pracujem s najnovšími a najmodernejšími komponentmi.
Väčšinu klientov máte teraz zo zahraničia?
Áno, tento a minulý rok som nerobil ani jeden rám pre slovenského klienta.
A ste jediný na Slovensku?
S týmto typom práce jediný a s ponukou, čo všetko viem vyrobiť, aj jeden z mála v strednej Európe.
Vraveli ste, že trpíme tým, že u nás nebola výroba na zákazku. Čo ste tým mysleli?
Nemáme z minulosti skúsenosť s nezávislými značkami – a je úplne jedno, či bicyklovými, odevnými alebo nábytkárskymi. Nikdy som nemal veľké očakávania, predsa len – moje remeslo je ojedinelé, tak si robím osvetu sám. Ale teším sa rozrastajúcej fanúšikovskej základni. Pripadá mi však divné, ak sa niekto rozhodne investovať 10-tisíc do značky, ktorá vyrába ten istý rám v tej istej farbe v tisíckach kusov. Stala sa mi príhoda, keď som diskutoval s takým človekom, a hovorím mu – vyrobím ti unikátny stroj, výkonnú mašinu, dodám rovnaké komponenty, bude to jeden jediný bicykel na planéte a nakoniec ti vrátim tisíc eur, čiže ťa to bude stáť 9-tisíc. Čo sa udialo? Chlapík si kúpil ten značkový… Brandizmus, marketing a cielené kampane sú veľmi efektívny nástroj na predaj hocičoho.
A inde?
Iste, je to podobné, ale na západe ľudia vyrastali aj na nezávislých značkách, len vo Viedni bolo na prelome minulého storočia sto výrobcov bicyklov. Aj v bývalom Československu bolo veľa dielní, kde sa vyrábali velocipédy. Samozrejme, dialo sa to do nástupu socializmu. Po revolúcii boli na Slovensku dve značky, ktoré ponúkali takúto výrobu bicyklov, ale zanikli asi z dôvodu výhodnejších podmienok importu bicyklov. Neviem si to vysvetliť.
Z Rakúska máte okrem Michaela z Viedne ďalších klientov?
Mám odtiaľ veľmi dobrých klientov a dá sa povedať, že sú aj kamaráti, lebo poznám každého, komu som bicykel vyrobil, či už sme sa stretli, alebo sme komunikovali elektronicky. Z Viedne sem majú blízko, takže Viedenčania prídu ku mne a rozprávajú, ako si ich otcovia kedysi dávali vyrábať bicykel vo Viedni alebo zobrali tlmočníka a išli za remeselníkmi do Talianska. Boli zvyknutí tak fungovať a ostalo im to dodnes, v súčasnosti prídu za takým bicyklom aj na Slovensko. V okolitých krajinách remeselníci vedeli, že ak budú robiť dobrý produkt, zákazníci prídu sami, nepotrebovali investovať ani cent do reklamy.
Cítite veľký rozdiel medzi človekom zo západu Európy a Slovákom?
Je to veľmi odlišný postoj a nie je to tým, že tam majú vyššie platy. U nás ľudia akoby mali obavu z neznámeho. Budoval som si reputáciu smerom na západ, pretože som tušil, že to u nás nebude ľahké. Keď som cestoval v roku 2022 do americkej Filadefie na veľtrh Hand Made bicycles, ľudia si tam so mnou robili selfíčka – my ťa poznáme, robíš skvelú prácu, sledujeme ťa! Neuveriteľný pocit, keď dostanem takú spätnú väzbu. V USA mám veľa vecí zo svojho portfólia. V tisícky kilometrov vzdialenej krajine.
Vedeli ste v minulosti na Slovensku predať rámy alebo celé bicykle?
Jasné, je pár chalanov, ktorí si u mňa objednali rámy, a sú tu aj fajnšmekri. Mám klienta v Jaslovských Bohuniciach, jeden z Leopoldova a druhý z Piešťan majú po dva moje rámy, niekoľko jazdí v Bratislave. Som vďačný každej objednávke. Mám kamoša, ktorý jazdí na mojom bicykli v San Franciscu, a jeden má jeho partnerka v Martine, čo je krásny príbeh. Prístup zahraničných klientov je však celkovo iný. Stačí, keď na sociálnych sieťach ukazujem, čo robím, ako to robím, prečo to robím, a oni dokážu ohodnotiť, že to je bicykel, za ktorým chcú ísť.
Bicyklový priemysel zažil zvláštne obdobia, počas covidu boli bicykle a súčiastky často vypredané, ľudia chceli ísť von a bicykel bol jedným zo spôsobov, takže sklady boli prázdne a výrobcovia nestíhali. Potom prišiel útlm predaja bicyklov, lebo ľudia si ich nakúpili počas covidu. Bolo to tak aj u vás?
Bicyklový biznis je v súčasnosti veľmi slabý a dokonca aj na západe. Trend je skôr klesajúci, pretože počas covidu boli všetky zdroje vyčerpané. Aj ja som mal počas covidu najlepšie časy, nezastavil som sa. Korporácie síce skupovali materiály, ale mal som šťastie, že posledné peniaze pred covidom som dal za materiál a mal som zásoby. Nebola to kalkulácia, ale vnútorný pocit.
A potom?
Ešte tesne po covide išla krivka hore, vyrobili sa obrovské skladové zásoby, ale prišiel rok 2023 – 2024 a odrazu firmy nevedeli všetky bicykle predať, bolo ich v skladoch priveľa. Chodím pravidelne vystavovať na veľtrhy do Nemecka, kde som mal možnosť pýtať sa zástupcov veľkých firiem, prečo to tak je. Vznikla nadprodukcia, museli dávať veľké zľavy, aby sa zbavili starých modelov, a je to tak dodnes. Pred necelými dvoma rokmi som zistil, že už ani Nemci neobjednávajú, a dotýka sa to aj mňa. Nevýhoda je, že som závislý od toho, aby si ma niekto všimol a objednal si u mňa produkt.
Keby niekto prišiel za vami s bicyklom, ktorý mu nevyhovuje, prerobili by ste ho? Napríklad by ste ho aj rozpílili a zmenšili, prípadne zväčšili?
Závisí to od materiálu, viem opraviť alebo modifikovať všetko, ale musí byť oceľový. Okrem toho sa venujem rekonštrukciám – reštaurovaniu bicyklov – a v tom som už asi na čísle 150 rámov, vintage aj novodobých, čo sa týka lakovania.
Rúrky na výrobu bicyklov asi nepoužívate slovenské. Alebo áno?
Používam rúrky od 110 rokov starej talianskej firmy Columbus, od ďalšej talianskej firmy Dedacciai a anglické Reynolds. Každá rúrka je špecifická v rozmeroch, tvare a chemickom zložení. Ak mám od klienta isté zadanie, rúrky selektujem podľa jeho predstáv, proporcií, toho, čo sa bude jazdiť a kde. Sú rúrky so silnejšími stenami 0,9 milimetra alebo 0,6 a sú i 0,4 milimetra.
Niektoré karbónové bicykle vyzerajú masívne, ale sú ľahučké. Prečo sú také masívne?
Priemer rúrok rámu sa musí zväčšiť, aby tá tenká stena z jemného materiálu dokázala cyklistu uniesť. V osemdesiatych rokoch sa to stalo s hliníkom – hliník vymenil oceľ, ale aby dosiahli vlastnosti ako pri oceli, museli zväčšiť priemer rúr. Keby boli také tenké, ako bežne používam ja, mali by ste pocit, že jazdíte na žuvačke.
Ako to prebieha, keď niekto príde za vami, že chce bicykel?
Buď ho premeriam, alebo pošlem na tzv. bikefitting – na Slovensku sú firmy alebo jednotlivci, ktorí odmerajú dĺžky končatín, vnútornú dĺžku nôh, dĺžku chodidla, predkolenia, stehennej kosti, ruky, trup po jamku medzi kľúčnymi kosťami, a podľa algoritmu sa vypočíta, aký má byť rám.
Prečo sa meria dĺžka chodidiel?
Predstavte si človeka vysokého 175 centimetrov, ale chodidlo má veľmi veľké, nosí topánky napríklad 45. Keď si dá nohu na pedál a zatočí riadidlami, predné koleso sa mu zachytí o špičku chodidla a môže to v sekunde zle dopadnúť. To sa naozaj deje, hlavne ak sa používajú nášľapné pedále. Takže cyklista nemôže mať koleso tak blízko špičky chodidla. V tom prípade predĺžim vrchnú rúrku alebo – ak sa dá – zmením uhol hlavovej rúrky. Pri výrobe na mieru prechádzame každý detail – od rúr cez geometriu, komponent, celkový dizajn – farebnosť – až po typ terénu, kde sa najčastejšie bude jazdiť. A ešte aj predpokladáme, čo sa v budúcnosti môže hodiť. Väčšinou vyrábam rámy tak, že dostanete v jednom ráme dva.
Čo tým myslíte?
Vyrábam gravel, ale pýtam sa – budeš niekedy jazdiť dlhé trasy? Ak je odpoveď áno, dorobím rôzne návarky, závity, na ktoré sa dajú pripevniť nosiče, cargodržiaky, bočné vrecká, veľké fľaše, jednoducho si môže bicykel zmeniť. Preto na bicykel dám všetko možné a esteticky ho vyrobím tak, aby vyzeral dobre. O bicykloch s klientmi diskutujem, už sa mi stalo, že na jeden rám som mal osemdesiat emailov, aby sme doladili každý detail, máme videochaty s klientmi. Korporátne značky vyslovene pracujú s tým, že tento rok bude mať rám návarku navrchu, aby sa dala namontovať vrchná taška, a na ďalšiu sezónu prídu s navárkami napríklad na zadnej strane. Je zábavné sledovať, ako sa dá zvyšovať predaj.
Takže každý rok inovujú, ale vždy urobia len niečo?
Presne tak, alebo urobia jeden druh rámov a počas troch sezón menia farbu, čo vždy prezentujú ako veľkú novinku. Ja na bicykel dám všetko do jedného balíka, vyladím ho tak, aby nič nechýbalo. Aj to je práca na zákazku, na mieru.
Vy odovzdáte iba rám alebo kompletne bicykel?
Podľa požiadavky. Niekto chce hotový bicykel, dohodneme si komponenty a tak nakoniec bicykel dodám. Je to pohodlnejšie. Ale pre väčšinu mojich klientov je dodanie rámu na mieru a montáž doslova sviatkom. Pomaly si montujú súčiastku po súčiastke a tešia sa z toho, je to príjemná práca.
Koľko stojí rám na mieru?
Začínam štandardne na 2 500 eurách, v tom je rám plus vidlica a lakovanie. Sú to bicykle na celý život a ani jeden nie je identický s ďalším, čo sa týka geometrie, veľkosti. Špičkový nerezový rám, ktorý sa musí spájkovať striebrom pre odlišné chemické zloženie materiálu, začína na 3 500 eurách. Je to krásne remeslo, a keď vidím prácu renomovaných zahraničných majstrov, tú eleganciu, prevedenie a dizajn, nečudujem sa, že tam začínajú ceny na úrovni 5 – 7 000 eur.
Keby chcel niekto nielen rám, ale hotový gravel, koľko by zhruba stál?
Komplet gravel? No väčšinou ak si niekto zaplatí na mieru, tak bude mať aj na lepšie vybavenie. Čo viem, tak gravel bicykle, ktoré jazdia, sú od 4 000 do 7 000 eur. Inak dva nerezové randonneury vyšli na 8 500 eur.
Poskytujete na rámy alebo bicykle záruku?
Štandardne sú to tri roky, ale mám zo všetkými nepísané pravidlo: doživotne! Pretože ako dlho budem žiť, dovtedy viem opraviť všetko.
Aká je na Slovensku reakcia, keď poviete, že vyrábate rámy, kostru pre bicykle pre konkrétnych ľudí na mieru?
Nechápu. Keď sa s niekým rozprávam o tom, čo kto robí, ani sa nepriznám, že vyrábam bicykle, ale poviem, že robím so železom a debata o práci pri tejto informácii často končí. Ale ak sa niekto zaujíma podrobnejšie a poviem mu, že vyrábam bicykle, v 99 percentách prípadov dostanem naspäť – čiže vy ich skladáte? Na Slovensku ľudia nemajú skúsenosť s výrobou, lebo rámy sa predsa vyrábajú v Číne a bicykle sa kupujú cez internet alebo v kamennom obchode. Výhodou môjho remesla je, že viem urobiť bicykel každému na jeho postavu a je to karta, ktorá sa nedá prebiť ničím – každý taký bicykel je doslova jediný kus na zemeguli, jednorožec. Až teraz prvýkrát v histórii mojej značky robím skladové rámy, už budú predvyrobené.
Prečo?
Po tých 86 vyrobených bicykloch na mieru plus po vyrobení množstva a množstva komponentov už asi viem, čo je najčastejšie žiadané, a je to aj moja reakcia na stagnujúci trh. Mám teraz zákazky na výrobu bicyklov na mieru z Rakúska a Nemecka, ale vyskúšam, či Slováci alebo zahraničie zareagujú na štandardnú veľkosť, handmade odo mňa s plno vychytávkami. Dva modely predstavím v septembri na veľtrhu v Drážďanoch.
Ako dlho trvá ručná výroba rámu?
Mal som aj projekt, ktorý trval 120 hodín.
Materiál tých, čo urobíte ako skladové, bude rovnaký, ako pri bicykloch na mieru?
V podstate áno, nakúpil som navyše asi tristo kilogramov materiálu od bývalého rámara, pána Mudříka zo Zlína, ktorý už je na dôchodku. Tento materiál v deväťdesiatych rokoch kúpil zo Švajčiarska a technicky je rovnaký, aký používam. Pán Mudřík má úžasný príbeh – v Čechách bola veľmi populárna „kolová“, sálová cyklistika, pri ktorej na bicykloch hrajú s loptou dvaja proti dvom…
… pamätáme si na legendy tohto športu – bratov Pospíšilovcov, ktorí boli mnohonásobnými majstrami sveta, istý čas neporaziteľní.
No a pán Mudřík vyrábal bicykle práve pre tento šport. Výrobe sa tam nevenoval asi nik iný a napriek tomu o ňom v Česku veľa ľudí nevedelo. Je tam veľa vintage fanúšikov, ale o ľudí ako on skoro nik ani nezakopol. Jeho príbeh je dosť podobný mne. Teraz mám od neho dostatok materiálu, čo ma naviedlo k tomu, aby som začal premýšľať, že vyrobím skladové rámy.
Systém zvárania bude zrejme rovnaký?
Áno a robím to tak vyslovene z presvedčenia. Mohol by som prejsť na zváranie argónom, ale pre mňa je môj spôsob práce osobná vec. Otec mal karosársku dielňu, pomáhal som mu od strednej školy a teraz robím skoro to isté – s kovom, acetylénom, používam jeho náradie, s ktorým kedysi pracoval. Moja nevýhoda je v postprodukcii.
V dokončovaní?
Keď všetko pospájkujem, musím spoje vyhladiť a to je extrémna práca. Keď však potom prejdete prstom po spoji, je superhladký, po nalakovaní ho nevidíte. Mal som zákazníka, ktorý chcel mať rúry s väčším priemerom, aby boli na cestnom bicykli „tučnejšie“, a potom sa ho pýtali, či je karbónový, lebo spoje ani nebolo vidieť. Brúsim to ručne pilníkmi a brúsnymi papiermi. Hladenie, čistenie, pilníkovanie spojov je často náročnejšie a dlhšie ako zváranie. Z pracovného hľadiska trochu nevýhoda, ale aj tak budem robiť takto estetickejšie, je to moja obchodná značka, ktorá ma v komunite vyznačuje.
Aké budú tie bicykle na sklade?
Teraz robím gravel adventure, ktorý bude mať tučné gumy, nosiče vpredu, vzadu, na bokoch, potom budem robiť randonneur. Estetické a výkonnostné bicykle – veľa ľudí ich má za umelecké dielo. Nemám rád ten výraz, lebo je to dopravný prostriedok, no výtvarne spracovaný na vysokej úrovni. Sú ľudia, ktorí si také bicykle zvesia v nedeľu z držiakov v obývačke a idú si zajazdiť.
Ako ste sa dostali k bicyklom a ich výrobe?
Tým, že otec mal karosársku dielňu, občas zostala farba, dokonca aj vtedy nedostupná metalíza, takže zo zvyškov som okamžite striekal niekomu bicykel a takto som popri otcovi začínal od tínedžerských čias. Bol som párkrát svedkom, keď otec zváral alebo spájkoval poškodený alebo zlomený rám. Skladal som, jazdil som s kamošmi po Karpatoch.
Ale potom ste odcestovali do zahraničia a s bicyklami bol na chvíľu koniec?
Prišiel rok 2004, Slovensko vstúpilo do EÚ a ja som odcestoval do Írska za dobrodružstvom. Írsko nie je príliš cyklistická krajina, ale na dochádzanie v Dubline a na športové jazdenie v okolí bol bicykel super. Mal som známeho a v jeho servise som náhodou stretol chlapíka na dobre vyzerajúcom bicykli. Vysvetlil mi, že je to oceľáčik, a že ho vyrobili v meste v jednej dielni. Musel som sa ísť do tej dielne čo najskôr pozrieť, čo všetko majú, a v nej som mal zrazu pocit, že som našiel niečo, čo mi v živote chýbalo – vyrobiť si vlastný bajk. Neoceniteľné! Mal som zručnosti, čiastočné vybavenie a dostatok nováčikovskeho odhodlania sa do toho pustiť. V roku 2009 som sa z Írska vrátil a popri zamestnaní v korporáte som začal pracovať na mojej značke. V Bratislave vtedy vznikala cyklokomunita, začínal sa mestský bicyklový boom. Robil som vo firme Lenovo a popri tom som denne prerábal bicykle, lakoval rámy, plno ľudí chcelo mať nejaký dobrý bicykel na jazdenie po meste. Veľmi pekné obdobie, bol som súčasťou rozvoja mestskej cyklistiky.
Nakoniec ste začali vyrábať rámy na mieru, ale prečo to na Slovensku nik iný na mieru nerobí?
Neverili by ste, koľkí sa do toho aj v rámci Európy pustili, zainvestovali do vybavenia, nakúpili materiál, založili účet na Instagrame a ideme vyrábať. Ale robiť dobre a správne si vyžaduje veľké úsilie, ja sa vlastne stále učím. Za tie roky ma stálo veľmi veľa energie naučiť sa všetko o výrobe, procesoch, chápaní materiálu. Lenže produkt musíte aj predať. A potom je aj legislatíva – bicykel je dopravný prostriedok, ktorý musí spĺňať bezpečnostné normy. Podstúpil som ISO test 4210-20 pre rám, vidlicu a predstavec. Už len to stojí asi 3-tisíc eur a certifikát trvá tri roky. Našťastie sa dá predĺžiť s menším poplatkom. Len vybavenie dielne stálo desiatky tisíc eur plus poistenia strojov, budovy a poistenie zo zodpovednosti za škodu. Velo priemysel neustále mení štandardy a musím reagovať investovaním do nových prípravkov.
Vidíte v tom budúcnosť, ak je plno prekážok?
Bolo obdobie, keď som mal objednávky na vyše roka. Mám buldodžiu povahu a nevedel by som sa s týmto remeslom rozlúčiť. Ešte by som vedel preskočiť na interiérový dizajn. Ale značka určite ostane, určite budem bicykle vyrábať naďalej, pretože to milujem. Som spojený s každým bicyklom, dávam do nich kus seba. Sú ľudia, ktorí majú dobrý bicykel celý život. Pre mňa nejde len o výrobný proces, ale je to veľmi osobná vec, že wau, tento človek bude na mojom bicykli jazdiť desaťročia. Oslovil ma, načrtol mi, čo si predstavuje, a ja som to vytvoril. Vidíme aj dnes, že niektoré francúzske randonneury majú 60 – 70 rokov a nič im nie je. Mne sa páči, že niečo vytvorím a zanechám v podobe tých bicyklov. A aj keď som jediný na Slovensku, môžem ovplyvniť ďalších ľudí, ktorí by chceli robiť tiež. Ak budú mať na to povahu, zručnosti, možno sa uchytia.
Pamätáte si na prvý bicykel, ktorý ste vyrobili?
Ten som hneď rozpílil a rúrky som použil na zdokonaľovanie spájkovania. Cesta samouka je pokus – omyl. Spravil som pár chýb, rám bol úplne vybočený z osi, kolesá nelícovali. Na správne vyrobený rám treba vysoko precízne prípravky, ktoré sú kalibrované na desatinu milimetra. Robil som si bicykel pre seba, lenže pätky, ktoré držia koleso, stačí posunúť o pol milimetra a už ľavá strana nekopíruje pravú a opačne, koleso je v ráme nakrivo. Aj druhý rám dopadol zle, ale už mi pomaly dochádzali súvislosti, čo sa pri tejto výrobe deje.
Takže typické ťažké začiatky?
Extrémne – nevedel som za kým ísť, s kým sa poradiť, u nás v tomto smere nič neexistovalo, remeslo nemalo korene. Mal som výhodu cudzích jazykov, takže som zháňal na internete literatúru, kúpil nejaké knihy zo zahraničia. Vedel som, čo materiál robí a ako sa správa, ako s ním pracovať, čiže základ bol, lebo s kovom som pracoval od strednej školy, ale ostatné som sa musel učiť. Dnešné rúrky na bicykel sú delikátne materiály, vysoko legované ocele. Musím presne merať, rezať, opatrne narábať s autogénom. Prehriatie materiálu môže viesť k narušeniu štruktúry kovu.
Tretí bicykel už bol dobrý?
Na ňom som jazdil a bol super, pekne som si ho nalakoval, dlho som ho používal a nakoniec som ho posunul známemu do Viedne. Je asi o desať centimetrov vyšší ako ja, ale bol veľmi rád. Vlastní asi dvadsať bicyklov a nemal financie na nový odo mňa.
Teraz je vlna titánu, s ním nerobíte?
V eurozóne je pár značiek, ktoré pracujú s titánom. Ale či už titán, hliník, alebo karbón, Ázia nás ním zahlcuje. Okrem toho titán má veľkú výrobnú stopu a je náročnejší na spracovanie. Keď urobím bicykel na dlhšie trasy a pôjdete na Balkán, do Afriky alebo hocikde na svete a niečo sa vám s oceľovým rámom stane, v ktorejkoľvek dielničke vám ho majster opraví aj s elektródou, lebo také zváračky majú skoro všade. Ale titán vám neopravia a už vôbec nie karbón.
Dá sa do existujúceho rámu z obchodu vyrobiť na mieru komponent, napríklad vidlica?
Áno, často mi volajú zákazníci, ktorí by chceli nejaký komponent. Dokonca si zaplatia dopravu, aby mi poslali svoj rám, do ktorého by chceli vidlicu, nosič.
Nosič?
Z Francúzska aj zo Škandinávie mi prišli rámy, na ktoré som mal urobiť nosiče.
Majiteľ bicykla nejde do bežného obchodu kúpiť si štandardný nosič, ale pošle rám bicykla vám, aby ste ho naň vyrobili?
Áno.
Musí byť príjemný pocit, keď viete, že máte takú reputáciu medzi cyklistami vo svete…
Mám klienta z juhu Francúzska, ktorý mi posiela rámy či už na opravu, modifikáciu, alebo lakovanie. Alebo z Talianska, z krajiny, ktorá bola na samom vrchole vo výrobe bicyklov svojej doby… Pre mňa je to také zadosťučinenie, že by až slzička vypadla. Odvetvie je mimoriadne náročné a po tých rokoch, čo v brandži pôsobím, je to pre mňa obrovská satisfakcia.
Na Slovensku je to tak, že raz som bol na jednej časovke a dozvedel som sa tam, že nikdy o mojej značke nepočuli, že mám zlý marketing. My sme tu spätí s istými značkami, ľudia sa nimi identifikujú a je to asi tým, že sa tu žije v bublinke a vonkajšie vnemy sa do nej ťažko prederú. A potom odídem do Spojených štátov, kde sa so mnou fotia a tľapkajú ma po ramene.
Neľutujete, že ste odišli z Írska, kde sa zrejme podniká lepšie?
Život je tam úplne iný, mal som to tam rád, možno aj preto, lebo som veľmi prispôsobivý, veľa som cestoval a rodinu som si založil až ako 44-ročný. Lenže v Írsku mi chýbalo veľa vecí. Nemyslím si, že by som bol z hľadiska predaja mojich produktov úspešnejší než na Slovensku, lebo značku som virtuálne vyniesol von. Z hľadiska predaja je jedno, či mám dielňu tu alebo tam, mal by som pravdepodobne rovnakých zákazníkov. Môžem však povedať, že časť bicyklov, ktoré som vyrobil, je v mojom okolí, hlavne na západe Slovenska a vo Viedni. Predstavte si, že v tejto malej dedinke, ako je Hradište pod Vrátnom, mám dva mnou vyrobené bicykle. To už je niečo!
A z hľadiska podnikateľského prostredia, s ktorým slovenskí podnikatelia nie sú spokojní, neľutujete návrat?
Podnikateľské prostredie nie je veľmi priaznivé. Ani tento rok sa mi nepodarí dokončiť chalupu a tak isto musia odkladať investície stovky iných rodín. Dôvody sú známe.
Práve vám sused doniesol nejaké kartóny. Načo?
Nenechávam si vyrábať vlastné krabice na balenie mojich produktov len preto, aby som na nich mal vlastnú značku. Používam baliace materiály aj od susedov, ale najčastejšie chodím pre kartóny do cyklopredajní. Ak sa nad tým zamyslíte, sklady sú preplnené nielen bicyklami made in Asia, ale aj krabicami a baliacim materiálom, ktoré končia ako nepotrebný odpad.
Čo na to klienti hovoria?
Schvaľujú a oceňujú to. U mňa snaha o recykláciu pochádza z miesta, kde som od malička vyrastal. Za socíku mal každý jeden odrezok čohokoľvek potenciál, hoci pre mnohých bol nepotrebný. Je to tak dodnes, mnohokrát sa mi stalo, že som zázračne vytiahol z kopy nejaký oceľový profil, ktorý som práve potreboval.
Alebo náradie a nástroje. Slovensko malo obdobie, keď sa veľké fabriky vo veľkom likvidovali a vybavenie doslova končilo na šrotoviskách. Dodnes majú bývalí zamestnanci po pivniciach a garážach debny plné nástrojov a náradia, ktoré nevedia využiť. Moja práca je obrábanie kovu, pilník je môj kamarát a viem, že na burzách nájdem veľa náradia, ktoré potrebujem. Ručnými pilníkmi sa robí už zriedka, a keď ma niekto vidí, že si na burze vyberám z krabíc pilníky, doberajú si ma – načo ti to bude, s tým treba rukami robiť.
Jazdíte na vlastných bicykloch?
Jednoznačne. Mal som rôzne bicykle, top značky, ako tomu hovoria, jazdil som aj na karbónových, ale nesedelo mi to. Potrebujem mať pod sebou viac istoty, niečo hmotnejšie a agilnejšie. Od roku 2011 jazdím iba na vlastných a aj moja manželka má jeden, mama tiež. Nie preto, že je to moja značka, ale preto, že sa na svojom bicykli cítim oveľa lepšie.
Marek Parajka (49)
Pochádza z Cífera, niekoľko rokov žil a pracoval v Írsku a Anglicku a v súčasnosti vlastní s manželkou starý mlyn a chalupu v Hradišti pod Vrátnom, čo je obec na hranici Malých Karpát a Myjavskej pahorkatiny. Mlyn sčasti zrekonštruoval industriálnym štýlom, dole má dielňu a hore bývanie. Má značku Arko Bici, vyrába bicyklové rámy a komponenty.
Komentáre
Zverejnenie komentára